Do obecnej knižnice prichádza nová výstava

Autora výtvarných prác vám predstavujeme v krátkom rozhovore.

„Jediná obrana na zlé časy je humor.“

Mohli by ste sa nám na úvod predstaviť?

To je také komplikované, ale poviem vám takto. Za čias socializmu boli občianske preukazy. A v tých občianskych preukazoch každý mal napísané,  čo je, aký je, či je zamestnaný, čím je atď. A ja som mal v občianskom preukaze napísané slobodné povolanie výtvarník. Ale to výtvarník bolo v úvodzovkách. A môj kamarát, Dušan Dušek, ten mal napísané slobodné povolanie spisovateľ. A to spisovateľ bolo v úvodzovkách. A my sme sa na tom vždy zabávali, kto to vlastne sme, či čo sme, keď sme v úvodzovkách. Takže nám to bolo vždy strašne smiešne, ale na druhej strane sme boli na to pyšní, že tam bolo napísané slobodné povolanie. Takže teraz v tomto novom režime, keď by sa ma niekto spýtal, že čo, tak poviem slobodné povolanie výtvarník, ale bez úvodzoviek. A môj kamarát Dušanko Dušek, ten by mohol mať napísané slobodné povolanie pán spisovateľ.

Modré topánka. Autor: Jaro Jelenek

Čo vás priviedlo k výtvarnému umeniu? Mali ste vždy blízko k maľovaniu?

Ja tvrdím, a som o tom presvedčený,  že vzťah k výtvarnému umeniu je v každom z nás. Detičky už od mala, keď zoberú ceruzku, hneď tvoria, kreslia, maľujú. Absolútne prirodzene, úplne normálne, ale potom zrazu, z ničoho nič, to u nich ustáva. Nie je to tou dospelosťou.  Čiže správna otázka by bola, čo sa to deje, že tí ostatní zrazu odišli od výtvarného umenia. Čiže problém nie je v tom, čo mňa k umeniu priviedlo. Ja som sa narodil s výtvarným umením, tak ako my všetci. Ale tí ostatní z nepochopiteľných príčin, (alebo pochopiteľných - o tom by sa dalo dlhšie rozprávať) strácajú záujem o výtvarné umenie. Čiže tam niekde je ten pes zakopaný. A tá druhá otázka, áno, vždy som mal k umeniu blízko. Všetci máme blízko k maľovaniu. Všetci. A som presvedčený, že vy, keď ste mali štyri roky a rodičia vám dali ceruzku a papier, tak ste začali niečo kresliť a vôbec ste sa nerozpakovali.

Vaša tvorba je často označovaná ako hravá a s humorným podtónom. Kde hľadáte inšpiráciu pre svoje obrazy?

Ja by som nahradil slovo inšpirácia slovom nápady. A tá otázka, že kde hľadáte. A to zase sa vrátime k tým detičkám, že oni si sadnú a oni ich nehľadajú. Tie nápady im idú sami od seba. U dospelých je to horšie – keď im poviete „nakresli niečo“, hneď sa pýtajú „čo mám nakresliť?“. Pointa je v tom, že deťom nápady prichádzajú. Aj mne prichádzajú. Jednoducho im musí byť človek otvorený. Ale keď je človek zablokovaný, nemá šancu. 

Hracie karty. Autor: Jaro Jelenek

Ktorý váš obraz je Vám najbližší?

Nie je taký. Všetky obrázky sú v podstate moje deti.  S jedným som spokojnejší, s druhým menej, ale v zásade ich mám všetky rovnako rád. O niektorých samozrejme pochybujem, asi by s nimi bolo treba niečo ešte spraviť. Tak ich dám nabok, potom ich vytiahnem a dokončím neskôr. Ale že by som mal taký jedinečný, najbližší to nie je. Skôr viem, že niektoré idú lepšie, niektoré idú horšie. Ale blízke sú mi všetky rovnako. 

Spomeniete si na svoj úplne prvý vystavený obraz, prvú výstavu?

Keby som vám  mal povedať, že kedy som mal prvú výstavku, tak to viem presne. Keď som mal asi 3 alebo 4 roky, tak som si u nás doma na záchode spravil výstavu. Olepil som celé steny obrázkami. 

Prvá moja oficiálna výstava bola asi v roku 1971 v Galérii Mladých na Mostovej ulici spoločne s mojim kamarátom, bohužiaľ už nežijúcim, Štefanom Rabinom. To bola taká oficiálna výstava, kde sa dokonca  k tomu vyjadrila aj vtedajšia Smena. Bolo to dosť zábavné, ale to už je dlhší príbeh.

Tour de France. Autor: Jaro Jelenek

Ako sa vám darí udržať humor aj v „neveselých“ časoch?

Osobne si myslím, že človek by sa nemal tými neveselými časmi nejak moc zaoberať. Lebo poviem vám takú vec. Za Protektorátu vznikli v Čechách najlepšie filmové komédie, aké nevznikli predtým ani potom. A to bol Protektorát! Ani socializmus nebol radostný, ale cez to všetko bol taký fenomén,  ktorý dnes už neexistuje a neviem, prečo je to tak.  Keď sa dvaja zišli, tak hneď začali; počuj, poznáš tento fór? A ten povedal; no, ten nepoznám, ale tento ty poznáš a už spustili. A boli všelijaké fóry, židovské, luteránske či všelijaké iné. Dnes ten fenomén, podľa mňa nepochopiteľne, neexistuje. Ale ja si myslím, že čím bude horšie, tak potom to opäť začne. Jediná obrana na zlé časy je humor. To je to jediné, a kto to nepochopí, tak ten nedopadne dobre. 

Prečo ste sa rozhodli vystavovať práve v Dunajskej Lužnej? Čím je pre vás výstava v Dunajskej Lužnej špeciálna?

Vlastne, náhodou. Bol som v Dunajskej Lužnej na návšteve a kamarátka ma vytiahla pozrieť sa na krásnu novú knižnicu. V knižnici mala výstavu pani Elen Mazúrová a boli tam veľmi pekné obrazy. A kým som si pozeral jeden za druhým, Janetka Matúšková, ktorá je taká živá osoba a v minulosti organizovala moje výstavy, začala hneď organizovať. A keď som sa vrátil k pultu, oznámila mi: „no Jarko, budeš tu mať výstavu.“  Tak ja som povedal, však jasné. A v knižnici boli dámy nadšené. A práve tým nadšením je táto knižnica a výstava špeciálna. To, ako sa nadchli, keď som súhlasil s výstavou. Neviem, či to majú v náplni práci alebo nie, ale rozhodne to robia s radosťou a zanietením. To je celé. 

Viac informácií o autorovi nájdete na jeho stránke www.jarojelenek.sk.